reklama

Pochod za Daniela

Dnešný pochod, ktorým si päť tisíc ľudí uctilo pamiatku Daniela Tupého, bol skvelý. Nemám k tomu viac čo dodať. Všetka tá masa ľudí sa tam zišla kvôli jednej veci a atmosféra ma úprimne prekvapila. Nezmôžem sa na viac, udalosť ktorá sa stala rped týždňom, je pre mňa jednoducho neprijateľná. Preto som nemohol neísť podporiť demokratické práva a slobody prostredníctvom stretnutia a pochodu. Včera som rozosielal takýto e-mail:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Shooty
Shooty 

Dnes sa dufam stretneme

Ospravedlnujem sa za prilohu tohto mailu, ktora je vacsia nezzvycajne. Tiez sa ospravedlnujem tym, ktorym obvykle maily s prilohamineposielam. Tato vsak nie je vtipna.

Bratislavu striaslo po smrtelnom utoku 'nackov' na nevinneho cloveka.Medzi vami je vela tych, ktori o tom dobre vedia, mnoho tych, ktori otom vedia 'nieco' a mozno aj niekolko ludi, ktori o tom este nepoculi.V tom pripade vam davam do pozornosti tieto odkazy:

http://www.rasizmus.sk/show.stm?x=141622
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2457898
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2457824

a obrazkovu prilohu mojho oblubenca Shootyho, ktory kresli neskutocnedobre komixy do dennika SME. Tentokrat k nemu pridal 'trochu' textu, sktorym sa uplne stotoznujem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu


foto: autor

Hurikany, zemetrasenia, dennodenne utoky teroristov v Iraku nasnezaujimaju, lebo su daleko. Obcas sa mediami prevali vlna s absolutnenezaujimavou pointou, na ktoru sa o tyzden ci dva zabudne. Tentokratbol zabity mlady clovek v centre nasho mesta a jeho rodina a priateliana to nezabudnu nikdy. Netvrdim, ze tato smrt je vyznamnejsia akoostatne. Nie. Tuto smrt vsak na rozdiel od prirodnych katastrofsposobili nasi blizni, ludia. Homo sapiens sapiens. Nackovia. Bezzjavneho dovodu.

Dufam, ze sa dnes 9. novembra 2005, ktory je Medzinarodnym dnom bojaproti fasizmu a antisemitizmu o 17.00 stretneme na Hodzovom namesti (pozvanka:http://www.rasizmus.sk/images/plagat-pochod.jpg). Ak nie, venujteDanielovi spomienku alebo zapalte sviecku. Cim viac okien budeosvetlenych jemnym plamienkom, tym viac solidarity prejavite. (Aleboako hlasa napis na budove Najvyssieho sudu: Hlada sa solidarita -stratila sa niekde tu. Medzi ludmi.)

Rozposlite tento e-mail co najviac ludom, aj ked do akcie zostavauz len necelych 17 hodin. Ide tu o viac nez o bezdovodnu smrt.

Dakujem za pozornost a sucit pri citani tohto mailu.

PS Obrázok, ktorý som v texte e-mailu spomínal, už nie je obrázkom ale textom. Je dostupný na adrese http://www.shooty.sk/buxus/generate_page.php?page_id=1 a prinášam jeho prepis, resp. kópiu (bojím sa, že časom zmizne). Autorom je Shooty, známy kreslič komixov SME:

Preč s "módnou políciou", aj s políciou na ozdobu

(Keďže kresleným spôsobom nemôžem dostatočne zúrivo zareagovať na smrť mladého človeka, ktorý zahynul rukami agresívnych idiotov, ktorých bandy už roky terorizujú moje mesto, rozhodol som sa tentokrát výnimočne reagovať aj formou textu. Toto je jeho nekrátená a redakčne neupravená podoba bez korektúry. Uverejnený článok je tu.)

Stáli sme s kamarátom Petrom na ulici a hovorili sme si, že tento deň nie je dobrý na to, aby človek vyliezol z domu. Mali sme pravdu. O chvíľu sme už ležali na zemi a kopali do nás kovové špice vysokých topánok značky Dr. Martens obuté na vystrihaných mladíkoch. Nebyť toho, že nás hodili do veľkého Mercedesu, ktorý bol zaparkovaný v pešej zóne a spustil hlasný alarm, boli by na nás popracovali možno aj dlhšie. Takto sa nám vcelku nič nestalo, Peter mal nejaké krvavé veci a môj otorinolaringológ prišiel na to, že som mal zlomený nos, až o pár rokov neskôr.

Bolo to 14. marca niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, pomedzi ľudí chodiacich z práce sa preplietali bandy skinheadov ovešaných rôznymi odznačikmi, vykrikujúcimi Slovenskoslovákom, Maďarizadunaj, Češipešidoprahy a podobné veršovačky ich starých mám. Mesto bolo oblepené xeroxovanými plagátikmi na ktorých nás hajlujúci dr.Tiso pozýval osláviť narodeniny Slovenského štátu.

Napriek tomu, že to bolo uprostred dňa na Ventúrskej ulici, nevzbudil tento incident žiadnu pozornosť. Ľudia sa naďalej ponáhľali domov z práce a policajti, ktorí si dovtedy obzerali výklad, na moje upozornenie, že plešatí hrdinovia utiekli po Panskej ulici, iba nechápavo zdvihli obočie s nemou otázkou: „A čo ako. To ich máme teraz naháňať?“Táto trápna epizódka sa celá odohrala v ére vlády pána Mečiara, vo vzduchu visel smog verbálnej agresivity a vypätého nacionalizmu šírených z tých najvyšších kruhov. Taká bola doba.

Ubehlo pár rokov. Už je iná doba, iná vláda. Koniec deväťdesiatych rokov. Napriek tomu je môj kamarát D. v nemocnici, na líci má malú bodku. Tou prešiel háčik, ktorým mu navrátili späť do pôvodnej polohy očnicovú kosť. Tú mu vrazil hlbšie do tváre nejaký holohlavýgalgan bez výstrahy na počkanie v temnej ulici v centre mesta. D. sa mu nepáčil a on musel vyskúšať boxer.

Takéto príbehy počúvam často. Postupne sa stávajú úplne bežnými, aj keď teraz sa v nich už menej vyskytujú ľudia, ktorých osobne poznám, lebo už sú starší, nechodia toľko po po vonku a keď chodia sú zavretí v automobiloch. Doba je určite iná. Pred pár rokmi sa používali na túto idiotskú zábavku iba päste, topánky s oceľovými špicmi, reťaze, kovové tyče a podobné bicie nástroje. Posledných rokov nastúpila móda nožov.Daniel, ktorého zavraždili pred pár dňami na brehu Dunaja, v blízkosti divadla Aréna, nebol prvý dopichaný, bol ale prvý, ktorý to neprežil. Vyholení sa neštítili používať nože ani na dievčatá.

Násilie v uliciach Bratislavy sa zásluhou holohlavých mladíkov stalo bežnou vecou. Na počkanie zmlátia hocikoho, kto nemá početnú prevahu a z nejakého dôvodu sa im nepáči. Táto módna polícia neustále hľadá. Na zastávkach nočných autobusov, v temných zákutiach. Keďže Bratislave nemáme dostatok ľudí s exotickým výzorom, na ktorých by mohli ukojiť svoje hrdinstvo, tak nepohrdnú ničím. Za mesiac sú to desiatky ľudí, verejnosť sa všajk nedozvie nič, lebo obete väčšinou napadnutia nehlásia. Lebo vedia, že polícia vyhlási pátranie, nikdy nikoho nenájde a ak nájde tak sa zaoberá tým, či to bol rasovo motivovaný útok. Ak nie, posudzujú to ako obyčajnú bitku. „...Neprovokovali ste ich?“

Médiá celý problém v lepšom prípade (ak na základe celkom zjavných znakov usúdia, že by to predsa len mohli byť skinheadi) interpretujú ako Skinheadi vs. Pankáči, Skinheadi vs. Ľavicoví neviemkto atď. Problém stretu subkultúr.To nie je pravda. Oni si jednoducho potrebujú udrieť. A nebudú udierať svojich, tak si musia nájsť niekoho, kto vyzerá inak. To je všetko. Vyzerá podla ich merítok zle. A podľa ich logiky, všetko čo je iné, treba zničiť. Dospelá populácia sa vplyvom médií od celého problému odvráti: „Však oni si to medzi sebou vybavia.“ „ Nemali ich provokovať.“ „Určite to boli nejakí feťáci.“Precitnutie nastane až po prvej návšteve vášho domláteného a dopichaného úplne normálneho dieťaťa v nemocnici.

Hľadanie rasových motívov za podobnými útokmi je zbytočné. To, že sú tí agresívni úbožiaci zhodou okolností aj nacisti, to už je iba akýsi bonus. Sú súčasťou niečoho silného, niečoho, čo je tajomné a tabu, môžu nosiť tie svoje uniformy, symboly, vlajočky a všelijaké iné serepetičky chlapčenských siláckych hier pre dospelých.

Nie je problémom stretnúť v meste skinheadov s Rudolfom Hessom na tričku, s nášivkami organizácie Blood and Honour, či rôznymi nacistickými odznakmi a nášivkami. Vedia, že to môžu nosiť, lebo policajti, napriek tomu, že ich ministerstvo vyzbrojilo kartičkami, kde majú vysvetlené niektoré symboly, nechápu nič. Tí bystrejší a učenlivejší rozumejú že číslo 18 znamená Adolf Hitler. Problém je ale asi v tom, že väčšina buď nie je dostatočne bystrých a učenlivých, alebo sú jednoducho nevšímaví, či v pár (...ehm) prípadoch pochádzajú z komunity týchto nazi skinheads.

Vedia, že policajti v tom majú hokej a nerozoznajú na prvý pohľad nácka od tzv. sharp skina. ( Skinheads Against Racial Prejudices, Skinheadi proti rasovým predsudkom... to sú tí, čo majú tie smiešne ploské čapice, kárované nohavice, bokombrady a počúvajú černošskú hudbu z Jamajky)Preto sa môže stať, že polícia namiesto toho, aby išla na istotu a preverila všetkých monitorovaných radikálov, kukláči urobia záťah v Stoke a v Sub clube. Ktoré su povestné tým, že tam chodia fašisti na alternatívne divadlo, na krsty kníh, intelektuálne debaty, bluesové konerty alebo ich oľúbené techno tancovačky. (Pre starších a neznalých: Posledná veta bola silne ironizujúca.)

Áno, v tej Stoke, ktorá prežila útok ploskolebcov, zatiaľ čo rozjasaná Bratislava kričala Slovenskóóó´na počesť našich zlatých hokejových chlapcov. Zatiaľ čo v uliciach mesta vládol alkoholický chaos a výbuch ohňostrojov, sedel som v kľude pred Divadlom Stoka, v ruke kofolu z miestnej krčmy. Zrazu od národného divadla beží banda skinheadov, vidím, že mávajú odtrhnutou dopravnou značkou a reťazami. Jednému sa na konci reťaze hompáľa obzvlášť tučný a ťažký visací zámok. Môj mozog okamžite spracuje bezpečnostné riziká, položím kofolu a dávam sa do behu. Ešte vidím, ako sa riaditeľ Blaho Uhlár s niekym pretláča o dvere. Neskôr sa dozvedám, že ľudia zdnuka si to nenehali páčiť a a za vyhnali ich. Zostalo rozbité zariadenie, rozkopané bicykle pred krčmou. Toto nebola obyčajná krčmová bitka. Nebolo to nejaké nedorozumenie rešené päsťami. Bol to regulérny útok. Médiá priniesli krátku noticku, nič sa nevyšetrilo. Stoka je špeciálny priestor, lebo okrem toho, že to je útočisko ľudí, ktorí pravidelne dostávajú po papuli od našich mladých hrdinov, má aj špeciálnu polohu. Nachádza sa pár metrov od Ministerstva Vnútra.Keď naposledy skúšali holohlavci svoje nožíky, tak agentúrna správa znela, že mladí ľudia boli prepadnutí neznámymi páchateľmi v blízkosti Divadla Stoka.To, že to bolo bližšie k Ministerstvu Vnútra nikto nenapísal.Ministerstvo vnútra kašle na životy mladých ľudí, ak niekoho naháňajú, buď ho nechytia, naháňajú nesprávneho, alebo chcú potvrdzovať rasovú motivovanosť útoku. Ako keby imbecilitou motivovaný útok nebol rovnako zlý a nebezpečný. Bratislavskí komunálni politici si nevedia poradiť ani s tým, aby rozjarení futbaloví fanúšikovia hromadne neocikávali budovu Opery Národného Divadla.

Takže teraz je rad na ľuďoch, musia odložiť ľahostajnosť a ukázať, že sa im to nepáči.
A tlačiť na politikov, aby to urobili tiež.

Matej Michlík

Matej Michlík

Bloger 
  • Počet článkov:  128
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Toto je veľmi starý blog. Zoznam autorových rubrík:  Pražské zápiskySúkromnéFotografieOstatnéMédiáMobilyDopravaBratislava & SlovenskoTechnika4x4

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu